Peter Lipa si pripomenul rok 1968 novou skladbou

Ak vidím v akejkoľvek súvislosti číslovku 68 tak myslím na to čo je pre moju generáciu s rokom 1968 navždy spojené. Mal som vtedy 25 rokov.
Vychádzal som v noci z Véčka po ďalšom omamnom večierku konca euforických šesťdesiatych rokov. Blues Five a naši nadšení poslucháči. Býval som na Bernoláčke, čo bol vtedy medzinárodný študentský hostel. Na recepcii sa ešte veselo pilo a diskutovalo. Samí cudzinci. Chorvátsky medik, americký muzikológ, francúzka filozofka... . Asi o štvrtej ráno vošiel vystrašený angličan a kričal TANKS! TANKS! TANKS! Vôbec sme mu nerozumeli. Toto slovo som ani nepoznal. V mojich pesničkách sa nevyskytovalo. Až keď sme stíšili hudbu a vyšli na Radlinskú.
Tú pamätnú noc, ďalšie dni, týždne, mesiace a roky sme zažili a prežívali niečo na čo sa nedá nikdy zabudnúť. Vtedy som spieval piesne ktoré napísali iní ľudia. Výlučne po anglicky. Aj ja som obdivoval Kryla, aj ja som možno mal chuť vyjadriť hudbou spoločenské pocity, ale nikdy k tomu nedošlo. Moja hudba ostala len hudbou. Texty som nikdy nepísal a hudba je abstraktná.
V roku 2008, teda 40 rokov po tých tragických udalostiach som sa v Stockholme pri spomienkovom stretnutí, ktoré pre tamojších Čechoslovákov poriadal náš veľvyslanec p. Peter Kmec stretol s Jurajom Paliesekom. Juraj je mladý hudobník z Púchova, dnes má 34 rokov. Píše texty, anglické. Ponúkol mi niekoľko a jeden ma upútal. Už to, že niekto z mladej generácie sa nad takým niečim zamýšľa. Ak by takýto text napísal môj rovestník, alebo človek, ktorý to prežil tak ako ja, asi by som si to nevšimol. Náš pohľad je možno skreslený a osobne príliš zainteresovaný, ale to že to napísal niekto, kto vtedy ešte ani nežil, to mi vnuklo myšklienku urobiť z textu pesničku. Ostatné už bolo jednoduchšie. Na jar 2009 som sa pri SLOVENKE ROKA zásluhou dramaturga Martina Drličku zoznámil s Opakom. Priznám sa, že predtým som našu raperskú scénu osobne nepoznal. Náš spoločný slovenský remake pesničky “Bittersweet symphony” sa všetkým páčil. Pri ’68-ičke som mal stále pocit že tam ešte niečo chýba. Agličtina je na spievanie geniálna, ale ak to posolstvo má byť zrozumiteľné tak niečo by malo zaznieť aj po slovensky, tak aby mu všetci rozumeli. Preto som oslovil Opaka. Problém bol v tom, že Opak o tých udalostiach vedel len toľko, čo vedia všetci ostatní mladí ľudia v jeho veku. Poradil som mu aby sa skúsil opýtať doma, ale vysvitlo že aj jeho mama je príliš mladá na to aby si niečo pamätala. Myšlienka ho však zaujala. Najprv som sa mu snažil niečo vysvetliť sám a potom sme si pomohli knižkou Jozefa Banáša Zastavte Dubčeka. Trvalo to niekoľko mesiacov, ale nakoniec je aj Opakov príspevok na svete.
A hudba? Inšpirácia je jasná. Les Mc Cann a jeho Compared to what. Ten groove je pre mňa štyridsaťročným obrovským svietiacim majákom na rozbúrenom hudobnom mori. Prvé demo sme urobili spolu s mojim synom Petrom. Ale to bola len tá spievaná časť. Potom sa k nám pridal Umelec , navrhol urobiť vokálne intro a s chladnou hlavou upravil všetko čo sa dalo, bicie, basu, vokály. Celé to dostalo nový outlook. Ruggero nahral gitary a s improvizáciou prepojil spievanú časť a rap. Vokály nahrala Svetlana, tretia súčasť skupiny NEW FOLDER.
Táto piesň sa objaví na mojom novom CD , ktoré už dlho pripravujem, ale teraz ju môzete vidieť na http://www.youtube.com/watch?v=n26GrAMQ8zY A aby k nej bolo niečo aj na pozeranie tak môj ďalší syn Mišo s láskavým povolením Petra Bielika nastrihal do obrazu strhujúce fotografie jeho otca Laca Bielika.

1968
\"Hopeful Spring and Weeping Summer\"
Peter Lipa, Peter Lipa jr. , Juraj Paliesek, Opak

Rap - OPAK
Guitar - Ruggero Robin
Vocals - Svetlana Rymarenko
Keboards - Peter Lipa jr.
Solo vocal - Peter Lipa
Programed & Produced by Umelec a P. Lipa jr.